To, že maľujem obrázky, je môj splnený sen....kedysi dávno som rada maľovala, ale čím ďalej, tým bolo času menej a menej, a ja som sa venovala iným činnostiam, a na maľovanie nezostával čas.......tak som ho na dlhé roky uložila hlboko do najhlbšiaho kúta v sebe.....až do dňa, kým sa ma priateľ, vidiac ma zronenú a zničenú z práce, neopýtal: Teba nič iné nebaví? žiadny šport? hobby? ručné práce? Veru nie, nič z toho ma nebavilo....až hop, zasvietilo mi, že som kedysi maľovala:) Tak som mu namaľovala obrazok, druhý, tretí...........Páčili sa mu natoľko, že som nabrala sebavedomie, nakúpila farby, štetce, plátna, a začala som maľovať stále viac a viac:))) A rada:) Som pri maľovaní šťastná:)) A tebe, priateľ mmôj, patrí moje velikánske ĎAKUJEM:)))

Po asi roku a pol, mi do života prišla ďalšia osôbka, ktorá mi neskutočne pomáha, reklamy, vybavila mi moju prvú výstavu, je to moja vynikajúca priateľka, ktorej patrí moje druhe veľké ĎAKUJEM:)))

Panoráma života zelene, korunujú nehybné, velebné hory. Bývajú hrozivé a nevľúdne za

súmraku alebo búrky, ale teraz aj oni dýchajú slnkom. Pomaľovala ich kamenný šat ohnivou

rumelkou s gestom boha – umelca. Na snežných čapiciach vykúzlilo strieborné záblesky a do lesa

na úbočiach nastriekalo zelené škvrny.

Život každého človeka plynie skladaním životných príbehov do mozaiky obrazu svojho

života, ktorý spravidla nazývame Osud.

Nie každý človek je však strojcom svojho osudu, ako sa to hovorí a preto sa stáva, že mnohé

príbehy, ktoré sa dejú okolo neho, alebo aj priamo jemu, nemôže ovplyvniť. V takýchto prípadoch

v plnej miere riadi jeho činy a kroky – osud.

Niekedy ťažký, nemilosrdný, inokedy krásny, strhujúci. Stáva sa, že na ceste svojho osudu

stráca človek svoje predsavzatia, zásady a nachádza niečo celkom nového. Záleží to od neho, ako

svoj život prežíva a ako by ho prežívať chcel.

Niekto túži po porozumení a láske, iný po zmene v doterajšom spôsobe života. Väčšina ľudí

však túži po romantike.

Dávno sú však preč romantické doby. Kam s romantikou v dnešnej strohosti? A tak

rozľútostnený duch sa chce do romantických príbehov vžívať. Hľadá narkotikum, ktoré by ho

omámilo a prenieslo tam, kde náleží. Človek sedí v divadle, biografe, číta romány a sýti svojho

ducha – romantika, vymyslenými i skutočnými príbehmi. Duch – romantik sa mrzí a podpichuje

svojho človeka, až aj ten sa rozmrzí, A človek hľadá pre svojho ducha uspokojenie.

Mnoho ľudí nachádza uspokojenie aj v tanci, pretože tanec je pohyb a pohyb je život.

Vláčny, esteticky vyvážený život. A rytmus? Je kráľovnou ľudí, Rytmus je všade a vo všetkom.

Rytmus je v krvy každého človeka, i keď sa neprejavuje náhodou túžbou po tanci.

Život sa najkrajšie prežíva, keď je búrlivý. Rytmus je najlepší, keď je žhavý ako divoká

južná krv. Žhavý a strhujúci. Ale najžhavejším, najstrhujúcejším je iba so ženou v jej náručí.

Veď načo sú ženy na svete? Nato, aby mužom robili život zábavou, aby boli vzpruhou ich

jara, leta a jesene.

A muž? Boh stvoril muža, aby skrotil ženu. Žena bez muža je ako dom bez strechy. Nuž hor

sa k ženám a za ženami!

Nie každý, kto činí ženám poklony, je prehnaným záletníkom. Žena je síce pevnosť, ale

nedobýva sa mečom, ale poéziou. Pred ženou schovaj päsť a v rukách prinášaj samet. A hoci sú

ženy doopravdy zvláštne stvorenia, ich zbraňou nie je pištol, ani bič, ale úsmev, oči a pôvab. Veď

kvôli žene bol muž vyhnaný z raja, ale len s ňou sa tam môže na okamih vrátiť.

Neexistuje veľká radosť bez veľkých utrpení a aj drobné potešenia sú naplnené veľkými

nepríjemnosťami. Je omylom nazdávať sa, že jestvuje nejaká zásobáreň radosti a v nej súbor

spôsobov na všetky životné situácie. Vari sa my sami nepripravujeme o radosť tým, že sa jej hrozne

bojíme, sme neschopní prežívať ju, máme k nej nerozumný a ľahostajný vzťah? Nepodliehame v

dôsledku mimovoľnej sugestibility nepočetným, ale pre svoju zásadovosť o to hroznejším

nepriateľom radosti? Som presvedčený, že väčšina ľudí sa prestáva normálne tešiť iba preto, že sa

to pokladá za nezdvorilé. Preto buďme pozorní k svojim radostiam, pestujme ich ako starostlivý

ovocinár a nezanedbajme nič, ani najmenšie stebielko. Čím viac radosti budeme mať, tým viac ich

podarujeme aj iným.

Čím je radosť menšia, nepatrnejšia, tým hlbší, spoľahlivejší je jej účinok. Radosti môžeme

do seba vpúšťať, dovolovať im prekvitať, Neničiť nežné výhonky, otvárať dušu týmto plachým,

vždy nesmelým signálom a načúvať im.

Sebaovládanie v podobe otvoreného boja – zápasu so samým sebou, musí byť čo najmenej.

Niekedy to treba, ale ako systém, to nie je užitočné. Víťaziť nad sebou ako nad nepriateľom, tvrdo

zakročovať – to svedčí o slabej vôli. So samým úspechom v práci na sebe ďaleko nezajdeme. Kto

chce dosiahnuť niečo stále a byť duševne silný musí sa naučiť žiť so sebou v mieri. Buďme pozorní

až do konca rovnako, ako na začiatku a uskutočníme, čo sme si zaumienili. Neusilujme sa

nevedome trpieť. Všetko, čo je naozaj veľké, uskutočňuje sa pomaly, nebadane. Správajme sa tak,

akoby sme boli šťastní a naozaj sa budeme šťastní cítiť. Ale iba starajúc sa o šťastie iných,

nachádzame svoje vlastné, lebo šťastie máme len toľko, koľko sme schopní pochopiť.

Je málo dať človeku šťastie, treba mu aj poradiť, ako ho užívať. Veď šťastie je jediná

hodnota, ktorá nestojí za úver. Hneď rastie a hneď sa stráca. Šťastie sa však nepoznáva hlavou, ale

srdcom. Iba v srdci sa rodia tie najkrajšie myšlienky.

Kto nemá peniaze, je chudobný, kto nemá priateľov je chudobnejší, ale kto nemá srdce, je

najchudobnejší, pretože človek bez srdca nepozná najkrajší cit, ako je – Láska.

Sú city, ktoré nemôžme vyjadriť inak, iba mlčaním, ale do podstaty toho druhého môžeme

preniknúť iba vtedy, keď mu pomáhame.

Ľudí nemilujme pre to, čo nám oni vedia dať, ale pre to, čo im vieme dať my. Milovať

znamená žiť životom toho druhého. Zamilovaný horí bez ohňa a topí sa bez vody.

Láska sa rodí s maličkostí, z maličkostí žije a z maličkostí umiera. Láska začína tým, že sa

človek cíti osamelý a končí tým, že túži byť osamelý, v láske sa strieda radosť s bolesťou.

Prečo má človek ten cit v sebe? Myslím, že láska je najkrajší dar, ktorý máme. Ľudia majú

radosť s mnoho vecí. Majú pocit krásna a dokonalosti, pocit šťastia z dosiahnutého cieľa, ale nikdy

nie sú tak preplnení dobrotou, pokornosťou, krásnom a naplnenosťou života, ako keď v ich srdciach

zahorí láska. Láska obetujúca, láska opätovaná.

Kde u ženy začína láska, tam končí zdravý rozum, no ťažko ľúbiť ženu a súčasne robiť

niečo rozumné. Veď peknou ženou nie je krásavica, ale milovaná, pretože šťastie tvorí poetický

pôvab ženy.

Láska je ako prales – kto tam vkročí, je očarený a späť nenájde cestu. Láska je cítiť jeden

druhého aj z druhej strany glóbu. Láska je napätie dané bleskom hromom, búrkou na jednej strane a

pokojom duše na strane druhej. Láska sú státisíce vyslovených nežností, nevýslovných túžob,

darovaných drobností, netrpezlivých minút, všetko pre toho druhého. Láska je najľudskejšia báseň,

ale báseň básní je táto prostá veta: nemôžem bez teba žiť.

Láska sa bozkami meria a kto je žičlivý, pridá! A ako dlho zostaneme mladí? Dovtedy, kým

sme milovaní, pretože láska je pohár, ktorý sa rozbije, ak ho držíme príliš slabo, alebo príliš silno.

Hádka je síce soľou lásky, ale nech sa vám ruka nepošmykne! A čo bude ďalej, ak láska

odíde? Zostane ako uvädnutá kytica, uložená, plná hrejivých spomienok, plná schovanej nehy.

Treba ju hladiť a maznať sa s ňou. A raz príde láska nová. A kto je mladý, príde k nemu ešte mnoho

lások. A jedna z nich bude najväčšia,ktorá potom zostane.

Kto sa však smútku bojí – nech radšej nemiluje! Kto v láske pocitom záhuby sa trasie a pred

víchrom sa chráni v teple, biednym je – lásku vôbec nepozná!

Najhorším a najnepríjemnejším pocitom v živote, ako aj v láske je lúčenie. Lúčenie je

chvíľa, v ktorej treba byť hrdinom. Potlačiť slzy, vysmiať sa snom, zabudnúť na žiaľ, necítiť

krivdy, povedať: „dovidenia“ a nestretnúť sa nikdy.

Prečo sa musí človek lúčiť so všetkým, čo mal tak rád? Prečo v živote stačiť musí na všetko

len spomínať?

Ľudia by mohli žiť voľne, veselo, ale oni nechcú. Spútajú sa zákonmi, konvenciami, spútajú

sa vlastnými zásadami, spradú sa ako kokóni a len niekedy, veľmi zriedka vystrčia rožky.

Toho dňa, keď boh stvoril všetky veci,

stvoril slnko.

A slnko vychádza a zapadá a opäť sa vracia,

Stvoril i mesiac.

A mesiac vychádza a zapadá a opäť sa vracia,

Stvoril i hviezdy.

A hviezdy vychádzajú a zapadajú a opäť sa vracajú,

Stvoril i človeka,

A človek prichádza a odchádza do zeme

a nevracia sa.